Som Lóránt Orosz, predstavený kláštora, podľa františkánskej terminológie gvardián, čiže strážca. Strážca jednak bratského spoločenstva, ktoré tu v súčasnosti vykonáva službu, jednak strážca Szentkútu, okolo ktorej sa zrodilo naše národné pútnické miesto. Viac ako osemsto rokov sem prichádzajú pútnici, aby po opustení jednotvárnosti všedných dní našli Boha, ako sa modlíme v žalme 83: „Blažený človek, ktorému ty pomáhaš, keď sa chystá na svätú púť. Až pôjdu vyprahnutým údolím, premenia ho na prameň, lebo ranný dážď ho odeje požehnaním.” 

Posvätné miesto a krása okolitých čerhátskych pahorkov uľahčujú zmierenie s Bohom, s ľuďmi a so sebou samým. Svätá spoveď nás prebúdza k životu, ako – slovami žalmistu – z vody vyviera život. Takýto pútnik po návrate domov sa vie poďakovať Bohu, je schopný byť trpezlivejším voči svojmu okoliu, slovom vie byť lepším človekom. My štyria sme tu práve preto, práve v tom by sme chceli pomôcť so svojimi spolupracovníkmi, s kňazmi a spolubratmi zapájajúcimi sa do našej služby.