Nasledujúce príbehy sú úryvky zo zápisníc nachádzajúce sa v archíve rehoľného domu
„Zosobášili sme sa v 2002 a ešte v tom istom roku som sa podrobil operácii. Po operácii však lekár povedal, že dieťa môžem mať iba po umelom oplodnení. V roku 2002 0 2003 sme sa o to pokúšali neúspešne , potom sme sa rozhodli, že sa toho ďalej nezúčastníme, ak Pán Boh dá, dieťa sa nám aj tak narodí. S dvoma, úplne nepriechodnými vajcovodmi je otehotnenie prirodzenou cestou z lekárskeho hľadiska nemožné. Po rokoch vďaka istému svedomitému lekárovi sa zistilo, že sa stal zázrak: obe moje vajcovody sa stali priechodnými, no k otehotneniu nedošlo. Od toho času sme sa začali intenzívne modliť k Panne Márii zo Szentkúta, aby nám pomohla. V piatok 4. mája 2007 som sa dozvedela, že som v požehnanom stave, čo 8. mája potvrdil aj náš lekár, naša dcérka vtedy bola už dvojmesačná. Bábätko sa krásne vyvíjalo, všetky výsledky vyšetrení boli dobré, napokon na Vianoce sa naše stvoreniatko sa narodilo s 3800 gramami a 53 centimetrami. Som vďačná Panne Márii, že nám pomohla, lebo som si istá, že za tento zázrak, čo od Vianoc prežívame každý deň, jej patrí veľké poďakovanie. Stať sa rodičom a zvlášť matkou je ušľachtilou a peknou úlohou, prostredníctvom ktorej sa človek vo všetkom zmení. Príde na to, že od tejto chvíle je zodpovedný za niekoho, o ktorého sa treba nielen starať a živiť ho, ale aj byť mu dobrým príkladom. Vyžaduje to zodpovednosť. Myslím si, že nateraz dozreli na túto úlohu. Čo sa s nami stalo – podobne ako všetko ostatné v živote – nebolo vecou náhody.”
„Som zo Zadunajska, do leta 2007 som so svojou rodinou žila bez väčších zdravotných problémov. Spolu s manželom sme vychovávali dcéru, mali sme zamestnanie, náš život prebiehal v usporiadaných podmienkach. Diagnostizovali mi však zhubný nádor hrubého čreva. V rodine nastal strach. Bola som operovaná a zotavila som sa. Po roku zistili metastázu v pečeni. Nasledovala ďalšia operácia a chemoterapia. Vo svojom zúfalstve som sa veľa modlila Panne Márii. Bolo mi už lepšie, keď som v Salgótarjáne navštívila sesternicu. S ňou som sa vydala do Szentkúta. Modlitbami som sa obrátila na Pannu Máriu, aby mi pomohla uzdraviť sa, a dala som si sľub: ak sa dožijem ešte o päť rokov viac a uzdravím sa, vrátim sa znovu a poďakujem sa za pomoc. A podarilo sa! Moje prosby boli Pannou Máriou vyslyšané, a tak som sa mohla do Szentkúta vrátiť, aby som sa za jej pomoc mohla poďakovať modlibami a ďakovnou tabuľkou.”
Stalo sa to v lete 2010: „Zdravotný stav mojej manželky po diagnostizovaní leukémie sa postupne zhoršoval. Počas rokov dostávala špeciálnu krvnú infúziu, no lekár po istom čase navrhol liečbu ukončiť. So zámerom, aby manželke boli vyslúžené potrebné sviatosti, som poprosil kaplána našej farnosti o návštevu. Ona však svojou vytrvalou vôľou žiť zareagovala na príchod známeho kňaza dosť nešťasne: »Čo tu vlastne chce?« Zarazili sme sa a bez toho, aby sme sa urazili, sme sa zhodli, že pre prístup manželky je náš zámer momentálne nereálny. O niekoľko mesiacov neskôr – na Turíce – mi niekto telefonoval z autobusu vracajúceho sa zo Szentkúta. Môj blízky známy mi povedal, že jeden z jeho spolupútnikov disponuje poverením na zaopatrenie chorých, platným na naše územie. Navrhol mi, aby sme sa s ním pokúsili pripraviť manželku na stretnutie s Pánom Bohom. Nasledujúci piatok nás navštívili. Manželka sa necítila dobre, ťažko dýchala, postupne však ožila a prívetivo sa k nám otočila. Sám som kúsok svätej Hostie jej vložil do úst, ktorú bola schopná zhltnúť glgom vody. Kým sme liturgické potreby pobali späť, všimol som si, že namáhavé, hlasité dýchanie stíchlo. Pristúpil som späť k posteli a úzkostne som sa pokúsil zistiť vonkajšie znaky dýchania. Zarazene som ostaným povedal, že manželka pravdepodobne zomrela, čo následne potvrdili aj prítomní. Zármutok z úmrtia bol pritom sprevádzaný zvláštnou útechou, veď naša zosnulá odišla do kráľovstva večného života zaopatrená Sviatosťou oltárnou.”